Volali sme záchranku

Vyzeralo to ako úplne bežný deň. Decka vstali malej som dala raňajky, malý sedel vo vozíku a pozeral ako mala raňajkuje - len tak medzi rečou malý už v ten deň raňajkoval :)))  Bol to zrovna jeden z tých dní, keď sa do domu natrepal aj strýko detí a kamarátka Hm. Neviem, či je to bežné, ale k nám chodia ľudia, ako sa im zachce. Problém bol v tom, že malý začal kašľať až z toho dostal záchvat. Nebolo to však nič strašné. Takéto záchvaty sú pre malého bežné. Stačí mu dať inhalátor a chvíľu počkať a malý je v poriadku. Malého stríko však spanikáril a kým som ja stačila doniesť inhalátor on už volal záchranku. Takže k nám dorazila záchranka a to bol už malý v poriadku. Síce ešte z hlboka dýchal, ale to už bola len otázka pár minút. Ujo zo záchranky však povedal, že by bolo fajn zobrať malého na pozorovanie do nemocnice. Na čo som mu povedala, že prečo veď je v poriadku. Na to sa na mňa ohradil strýko, či si vezmem na zodpovednosť ak sa malému niečo stane, takže som už zostala radšej ticho. To som ešte netušila, že do tej nemocnice musím s malým, povedali mi to keď malého naložili do sanitky. Nemala som čas sa ani prezuť, nie to ešte prezliecť. Takže som tam šla v červených vyťahaných teplákoch a v plyšových papučiach, ktoré vyzerali ako pandy. Malý sa na mňa celý čas usmieval, bľabotal tou svojou rečou a užival si cestu. Po príchode do nemocnice bol ďalší šok, samozrejme všetci lekári chceli informácie o malom zdravotnom stave odomňa. Z toho šoku som im aj celkom dobre rozumela, čo so bola prekvapená, ale informácie typu aké číslo trubice ma malý v krku to už bolo veľa. Do toho dňa som netušila, že tie trubice sa delia podla čísel.  Takže som tam sedela pri malom, hladná, smädná len s mojimi pandami a modlila sa aby táto nočná mora skončila. Pustili nás po 12 hodinách.